V USA je z motošportu najpopulárnejšia séria NASCAR. Väčšina Európanov krúti hlavou čo môže byť zaujímavé na krúžení doľava, avšak svoje čaro rozhodne má. Dnes už tam pretekajú špeciály. Ktoré sa na sériové vozidlá len podobajú, ale nemajú s nimi nič spoločné. V minulosti však vozidlá boli postavené na skutočných autách a niekedy tak ako v EÚ, museli vzniknúť aj homologizačné špeciály, aby sa vozidlo mohlo zúčastniť pretekov.
V roku 1969 vznikol prvý špeciál Dodge Charger Daytona. O rok neskôr Chrysler vytvoril aj jeho dvojča Plymouth Superbird. Oba tieto vozidla sa zapísali do histórie svojím netradičným vzhľadom. Špicatý predok a obrovské zadné krídlo si nepomýlite so žiadnym iným vozidlom na svete. V dobe svojho vzniku však autá boli tak škaredé, že o nich nebol absolútne záujem a predali sa až po obrovských zľavách. To ale Chrysler absolútne netrápilo, jemu išlo o dominanciu a výhru v šampionáte, nie o zisk z predaných kusov. Celkovo bolo predaných 506 Chargerov a 1290 Superbirdov. Oba vozidla na prvý pohľad vyzerajú rovnako, ale Plymouth má vlastné diely, nie sú napasované z Chargeru.
Legenda hovorí, že krídla boli vysoké, pretože regulácie NASCAR, vyžadovali otváranie kufru. To nie je pravda. Jediné pravidlo čo bolo, že dvere kufru musia po otvorení samostatne držať v otvorenej polohe. Krídlo bolo vysoké, aby udržalo zadné pneumatiky prilepené k zemi vo vysokých rýchlostiach. Tieto automobily atakovali 200 míľ za hodinu, čo je v prepočte približne 330 km/h. Aerodynamika sa testovala vo veterných tuneloch. Najprv na zmenšenom modely, neskôr na reálnych vozidlách. Po tom čo sa dizajn a testy Dodge ukázali ako úspešné, začal pracovať aj Plymouth na rovnakom type vozidla. Pozorné oko si všimne že krídlo Plymouthu má väčší uhol a smeruje viac dozadu. Automobily mali koeficient vzduchu 0,29(Dodge) a 0,31(Plymouth), čo bol na tú dobu neskutočný výsledok, a nebyť vysokého krídla, mali by ešte lepší. Odpor vzduchu sa zlepšil približne o 20% oproti sériovým prevedeniam Chargeru a RoadRunneru.
Model od Hot Wheels je prevedený vo farbách čerpacích staníc Union 76. Tato sfarbený Superbird však nikdy nepretekal. Na skutočnom vozidle bola ale nálepka firmy. Že vozidlo naozaj nepretekalo, napovedá aj chýbajúce štartovacie číslo, pretože 76 je logo firmy. Modelu však táto farebná kombinácia náramne pristane. Na škárach karosérie je lakovanie trochu menej kvalitné, vidno to v prednej časti, alebo na zadnom čele, či spodnej strane krídla. Menší nedostatok je na ľavej časti vozidla, kde chýba kúsok potlače orámovania okien. Potlač je však vyvedená inak bez chyby. Možno škoda že modrá farba nie je lakovaná ale iba veľký decal. Pekné sú tiež pneumatiky, ktorých vzhľad oživuje nápis Good Year. Len v skutočnosti bol žltý a nie sivý, či biely.
Samotný ťahač je podľa mňa založený na Dodge L600 v kombinácii s pretekárskymi ťahačmi Ford C-800. Vzhľad kabíny je jednoznačný Dodge, čo súdim podľa veľkých svetiel umiestnených pod oknom a vetracích otvorov. Tie sú síce iné ale dosť podobné. Samotná korba mi pripomína Fordy, ktoré to mali takto urobené. Áno, existujú aj Dodge v tejto flatbed verzii, ale s tým stojanom na príslušenstvo a pneumatiky som naozaj nenašiel. Ak by niekto o nich vedel, dajte mi info, rád článok upravím. Zaujímavosťou na tomto ťahači je, že z ľavej strany má pod oknom ešte nápis „Jonsey“, čo si ale človek všimne len po vybalení. Tak isto aj malá šípka ukazujúca na nádrž, pod logom „76“.
Tento set je podľa mňa jedným z najkrajších Team Transportov ktoré HW doteraz vydalo. Veľmi pekne sa ukáže pri TT #15 Ford Drag Team. Veľkú rolu v tom hrá oranžovo-modré sfarbenie modelov.
diecastplasticmodels.com 